CHARLES DICKENS – NEPOKOJNÝ DUCH VIANOC

Dejiny Veľkej Británie sa zväčša delia na obdobia vlády rôznych panovníkov. Hovoríme o alžbetínskom Anglicku či viktoriánskej Británii. Existujú však dve veľké výnimky. Prvou je William Shakespeare. Druhou Charles Dickens.

Úprimne som presvedčená o tom, že každý z nás pozná dielo Vianočná koleda. Jej verné, menej verné a aj úplne vyvarené verzie nás bombardujú každé vianočné sviatky. Je to vcelku milé, ale možno aj trochu otravné. Napriek tomu si však myslím, že je to fenomenálne dielo, ktoré by sme si mohli prečítať aj viackrát za život. A ak mám byť úprimná, len málo kníh ma v úvode upútalo tak veľmi, ako táto najpopulárnejšia Dickensova Vianočná kniha. Veď len povážte:

„Začnem s tým, že Marley je mŕtvy. O tom niet pochýb. Úmrtný list podpísal farár, kostolník, pohrebník a najbližší pozostalý. Podpísal ho Scrooge a Scroogevo meno poznali aj na burze, keď on niečo potvrdil podpisom, tak to sedelo. Starý Marley je mŕtvy ako klinec v bráne. Pozor! Nehovorím z vlastnej skúsenosti, že na klinci v bráne je niečo mimoriadne mŕtve. Podľa mňa najmŕtvejšia vec medzi železiarskymi výrobkami je skôr klinec do truhly. Ale v tomto prirovnaní je múdrosť našich predkov a ja, obyčajný smrteľník, nesmiem naň siahnuť, lebo inak je s krajinou koniec. Preto mi dovoľte dôrazne zopakovať, že Marley je mŕtvy ako klinec v bráne.“

Možno by sme si mysleli opak, ale život temného literáta so špecifickým morbídnym zmyslom pre humor sa začal síce skromne, ale pomerne idylicky. Charles John Huffam Dickens sa narodil v piatok dňa 7.2.1812 v mestečku Portsmouth. Svoje krstné meno zdedil po starom otcovi z matkinej strany. Tento dedko bol dva roky pred Charlesovým narodením nútený s hanbou opustiť krajinu po tom, čo mu bolo dokázané, že sedem rokov systematicky podvádzal svojho zamestnávateľa, pričom spreneveril neuveriteľných 5 689 libier (v prepočte na súčasnú menu cca. štvrť milióna libier). Našťastie, výčiny starého pána zrejme nemali nepriaznivý vplyv na Charlesovu budúcnosť ani na kariéru zaťa, t. j. Charlesovho otca Johna, po ktorom budúci autor získal druhé meno.

Za prvých pätnásť rokov svojho života Charles Dickens so svojou rodinou vystriedal pätnásť domov. Tieto časté presuny mali prevažne dve príčiny: prvá bola práca Charlesovho otca pre kráľovské námorníctvo, kvôli ktorej sa musel aj s rodinou sťahovať. Druhá príčina bola ešte prozaickejšia. Manželia John a Elizabeth Dickensovci mali už od začiatku finančné ťažkosti a to nielen kvôli nízkemu platu a rozrastajúcej sa rodine, ale aj pre životný štýl, na ktorý si navykli. Príčiny týchto návykov možno hľadať v detstve a v mladosti Charlesovho otca. Jeho matka, Elizabeth Dickensová (menovkyňa manželky) mala to šťastie, že ako čerstvo ovdovená mladá slúžka, ktorá sa musela starať o jedno malé dieťa, pričom druhé („pohrobok“) bolo na ceste, natrafila na bohatú a príjemnú rodinu Crewovcov, ktorá sa k nej zachovala pekne a štedro. John Dickens tak nemusel pracovať do svojich devätnástich rokov, čo bolo na syna slúžky neobvyklé, pričom do istej miery požíval výhody života v luxuse a bez strádania. Navyše, podľa všetkého sa o Johnovo pracovné miesto v úrade kráľovského námorníctva, ktoré získal v apríli 1805,  zaslúžil lord Crewe.

Charles sa narodil ako druhé dieťa a najstarší syn Johna a Elizabeth Dickensovcov. Elizabeth sa narodilo šesť ďalších detí, z ktorých dve umreli ešte malé. V období napoleonských vojen bol Portsmouth, rodisko Charlesa Dickensa, považovaný za jedno z najdôležitejších centier britského námorníctva a John Dickens pracoval ako úradník na Oddelení práce a miezd kráľovského námorníctva v miestnej lodenici. Po Wellingtonovom víťazstve nad Napoleonom dôležitosť tohto mesta upadla a John bol v roku 1815 preložený do Administratívneho ústredia kráľovského námorníctva v Somerset House v Londýne, kam sa presťahoval s celou rodinou, t.j. aj s trojročným Charlesom. Žili v skromnej štvrti pre pracujúce rodiny, často na pokraji biedy, ale po dvoch rokoch Johna preložili opäť, tentokrát do Chathamu, ku ktorému sa viaže idylické detstvo Charlesa Dickensa.

Podobne ako Portsmouth, aj Chatham bol dôležitým prímorským mestom. Malý Charles tu mohol pozorovať obrovské množstvo lodí z celého sveta a stretávať sa s ich námorníkmi, čo sa neskôr, myslím, výrazne odrazilo na jeho tvorbe, slovnej zásobe a zmysle pre humor. Skutočný zlom v živote malého Charlesa predstavovali víkendové prechádzky s jeho otcom, počas ktorých sa mu naskytla príležitosť obdivovať Gad’s Hill Place, ktorým bol nadšený. Otec mu povedal, že ak sa bude veľmi snažiť a veľmi tvrdo pracovať, možno bude jedného dňa vlastniť podobné sídlo. Týmito slovami svojmu synovi zavŕtal poriadneho červíka do hlavy…

Hoci Chatham ani neďaleký Rochester neboli Charlesovým rodiskom, tieto dve úzko prepojené mestečká možno označiť za miesto narodenia jeho spisovateľskej predstavivosti, čo sa ukázalo už pri jeho prvom rozsiahlom diele Kronika klubu Pickwickovcov, ktorá bola Dickenskovou vstupenkou do pomyselnej spisovateľskej siene slávy. Celkovo vo svojej tvorbe sa Charles inšpiroval miestami a ľuďmi, ktorých poznal z detstva. Dokonca aj mená niektorých postáv vyberal podľa mien ľudí, s ktorými sa stretával pri rôznych príležitostiach. Tu možno spomenúť napr. Mary Weller, zamestnankyňu Dickensovcov,  ktorá bola tiež Charlesovou vychovávateľkou. Mary opisovala svojho zverenca ako nadšeného čitateľa, ktorý vždy držal knihu v ľavej ruke, ktorou neustále hýbal, pričom zároveň sŕkal.

Skôr, než začal Charles tvoriť, však musel zodrať pár lavíc v miestnej škole pod vedením Williama Gilesa, ktorý malého chlapca veľmi podporoval a prispel tak k tomu, že Charles Dickens mohol svoj pobyt v Chathame označiť za najkrajšie obdobie svojho detstva. To bolo ukončené pomerne dramaticky, až surovo. V lete v roku 1822 bol John Dickens preložený do Somerset House v Londýne. Väčšina hnuteľného majetku rodiny bola zbalená a poslaná loďou do Londýna. Zvyšok bol predaný. Tesne pred odchodom bolo rozhodnuté, že Charles strávi ešte nejaký čas so svojím učiteľom Gilesom. Táto nová okolnosť však Charlesov pobyt v milovanom Chathame nepredĺžila o viac ako o tri mesiace. Po strastiplnom cestovaní napokon dorazil k zvyšku svojej rodiny do Londýna, konkrétne do Camden Town, kde podľa jeho slov bola „dlžoba udomácnená rovnako ako smrť“.  Najväčším sklamaním pre malého Charlesa však nebola chudoba, ale skôr atmosféra v novom domove a skutočnosť, že John Dickens zjavne zabudol na sľub, ktorý dal svojmu synovi ohľadom ďalšieho vzdelávania sa.

Manželia Dickensovci mali pomerne veľa detí a pomerne málo financií. Túto skutočnosť ešte zhoršovala ich radosť zo života, ktorú prejavovali organizovaním večierkov a rôznych akcií, čo rodinný rozpočet ešte viac stenčovalo. Napriek tomu si odkladali železnú rezervu určenú pre jedno z detí, ktorému mali zabezpečiť vyššie vzdelanie s nádejou, že vďaka poskytnutej šanci zlepší pomery celej rodiny. Charles týmto dieťaťom nebol. Rodičia uprednostnili jeho staršiu sestru, Fanny, nadanú muzikantku, ktorú poslali na akadémiu. Charlesov sen o vyššom vzdelaní, vďaka ktorému mohol zlepšiť svoj spoločenský status, sa vzďaľoval.

V Charlesovej tvorbe si môžeme všimnúť, že postavy kníh vo všeobecnosti prežívajú najkrajšie obdobia na vidieku, a tie najhoršie, najtemnejšie a najsurovšie v meste. Dom, v ktorom žili Dickensovci, sa nachádzal vo veľmi špinavej a periférnej oblasti. Neskôr slúžil ako pomyselný dom Boba Crachita z Vianočnej koledy. V tomto období mala rodina Dickensovcov sedem detí, ktoré John nedokázal uživiť. Dňa 20.2.1824 zatkli Johna Dickensa kvôli peniazom, ktoré dlžil pekárni. Približne v tom období, tesne po dvanástich narodeninách, Charles Dickens nastúpil ako detský robotník do Warrensovej továrne na výrobu krémov na topánky. Toto „pracovné miesto“ mu zabezpečil bratranec James Lamert. Dvanásťročný chlapec pracoval v miestnosti, ktorú od ulice delil presklený výklad, cez ktorý jeho prácu pozorovali znudení okoloidúci. Ponižovanie a sociálna nespravodlivosť sa do duše a srdca malého chlapca zapísali veľkými písmenami. Celá jeho rodina bola odkázaná na 6-7 šilingov, ktoré týždenne zarobil.

Väznica Marshalsea

Ako na polovicu opustené dieťa sa po práci túlal ulicami Londýna. Vzdialenosť medzi továrňou a Charlesovým ubytovaním bola asi päť míľ (cca. 8 km). Každú nedeľu odprevádzal svoju sestru Fanny do hudobnej akadémie, pričom ju aj odprevádzal domov. Takisto každú nedeľu chodil navštevovať svoju rodinu do väzenia pre dlžníkov Marshalsea, ktoré bolo od jeho nového domova vzdialené asi dvanásť míľ (čo je cca. 19,31 km).  Na svojich potulkách a aj v práci sa stretával s ľudskou dobrotou. No rovnako sa stretával, prípadne býval svedkom zloby, ukrutnosti, úbohosti, do ktorej človeka uvrhne najbiednejšia chudoba, a rovnako aj kriminality tak príznačnej pre najnižšie londýnske vrstvy. Napriek všetkým nepríjemnostiam a zlým zážitkom sa práve toto surové poznávanie „života“ stalo základom Dickensovej spisovateľskej kariéry. Mnohé zápletky, životné osudy a postavy v Dickensových románoch pochádzajú z tohto pochmúrneho obdobia, ktoré chlapcovi uľahčovali, okrem iného, príbehy ostatných väzňov Marshalsea, o osudoch ktorých mu rozprávala jeho matka.

Na konci apríla 1824 umrela Johnova matka. Svojmu synovi zanechala 450 libier, ktorými John vyplatil časť svojich dlhov a po úspešnom vyjednávaní bol dňa 28.5.1824 prepustený z väzenia. Napriek tomu nad jeho rodinou naďalej visel Damoklov meč v podobe nedostatku financií. John však predsalen zapísal Charlesa na Wellington House Academy, kde budúci autor zotrval tri roky, ktoré predstavovali jeho jediné súvislé obdobie vyššieho vzdelávania sa. Vďaka nim mal šancu odraziť sa v spoločenskom rebríčku od úplného dna. Elizabeth však bola proti tomu, aby Charles odišiel z továrne, nakoľko tam síce chabo, ale predsa zarábal. Jej postoj veľmi ovplyvnil Charlesov názor na úlohu ženy v rodine. Podľa neho sa žena mala starať len  o domácnosť a muž/otec mal rozhodovať o dôležitých veciach, pri ktorých bolo treba myslieť. V tom čase začal svoju matku takmer (a možno aj úplne) nenávidieť.

V roku 1827 sa Dickensovci opäť dostali do zložitej finančnej situácie, keď ich dokonca ako neplatičov exekvovali. Charlesova sestra Fanny musela opustiť Kráľovskú hudobnú akadémiu a Charles bol takisto nútený ukončiť svoje vzdelanie predčasne. Charlesova matka Elizabeth rozhodila svoje príbuzenské siete a svojmu synovi zabezpečila miesto úradníka v advokátskej kancelárii. Úradnícka práca však neuspokojila Charlesove ambície. Vo svojom voľnom čase sa učil rýchlopis. Bežnému smrteľníkovi trvalo 3 roky, kým sa naučil dokonale ovládať tesnopis, teda systém skratiek Thomasa Gurneya.

Tesnopis podľa systému skratiek T. Gurneya

Charlesovi Dickensovi na to stačili 3 mesiace. Pre tento rýchlokurz geniality mal silnú motiváciu – chcel sa stať žurnalistom. Podarilo sa mu to v roku 1832, keď začal pracovať pre periodikum Mirror of Parliament. Vďaka svojmu rýchlemu a presnému zapisovaniu Charles sprístupňoval verejnosti dianie v Dolnej Snemovni aj v Snemovni Lordov. Na druhej strane mal možnosť byť prítomný na schôdzach, rokovaniach a hlasovaniach, ktoré ovplyvnili životy Britov v 19. storočí. Ako príklad uvediem reformný zákon z roku 1832, ktorý upravoval volebné právo, podľa ktorého boli volení poslanci do Dolnej snemovne. Oveľa zásadnejší bol Nový zákon o chudobných z roku 1834, ktorý v podstate urobil z chudoby zločin, nakoľko chudobní mali byť zodpovední za svoju chudobu. Dickens dokázal o dôležitých veciach, ktoré normálnym ľuďom dvíhajú tlak, písať s humorom, vďaka čomu boli jeho práce akceptovateľné, t.j. lepšie prijaté. Preto bol oveľa populárnejší než iní autori kritizujúci svoju súčasnosť. Napr., ľudia si prečítali Dickensovu pasáž o korupčnom škandále, smiali sa a postupne si uvedomili, že situácia nie je v poriadku, pokračovali však v čítaní knihy, pretože ich zabávala, ale stále si uvedomovali, že situácia ani hodnoty spoločnosti nie sú zrejeme za jedno s dobrou morálkou.

Vráťme sa však k Charlesovmu životu ako takému. Po zlepšení svojho statusu a zvýšení počtu sviečok na torte sa jeho záujmy začali meniť. V roku 1830 sa začal jeho prvý vážny vzťah s Mariou Beadnell, ktorá bola predlohou literárnej Dory z Davida Copperfielda. Jej otec bol riaditeľ banky, pochádzala teda z vyšších kruhov. Charles bol veľmi zaľúbený, ale nemožno s určitosťou tvrdiť, že jeho city boli opätované s rovnakou intenzitou. Ich vzťah, skôr platonickej povahy, skončil po troch rokoch. V podstate sa Maria s Charlesom rozišla vo chvíli, keď jej vyznával svoju lásku. Na dôvažok ho nazvala „chlapcom“. Charles si zaumienil, že sa už nikdy nedostane do podobnej situácie a seba samého nevystaví toľkej zraniteľnosti.

Začiatok samostatnej spisovateľskej kariéry Charlesa Dickensa sa viaže k decembru 1833, keď v periodiku Monthly Magazine bola vydaná jeho prvá poviedka. Ňou zahájil sériu krátkych literárnych útvarov, v ktorých sa zaoberal „životom a maniermi takými, aké naozaj boli“. Dnes sú známe pod názvom Sketches by Boz, teda Bozove črty. „Boz“ bol Dickensov pseudonym, pod ktorým napísal svoje prvé diela. Vo svojich črtách sa zaoberal témami, ktoré ho vždy lákali – chudobou, kriminalitou a sociálnou nespravodlivosťou. Lacné krátke útvary však mohli Dickensovu kariéru zničiť už v zárodku. Preto sa rozhodol napísať niečo väčšie.

Okrem posunu v kariére došlo v tomto období k ďalšiemu dôležitému zvratu v živote Charlesa Dickensa. Po sklamaní s Mariou konečne našiel ženu, ktorá bola ochotná vydať sa zaňho aj napriek Charlesovej tendencii správať sa k ženám, ktoré ho priťahovali, hrubo. Charles sa do Catherine Hogarth: drobnej, modrookej, milej a len osemnásťročnej slečny zaľúbil takmer okamžite. Narozdiel od koketnej Marie bola jemná, milá a šikovná vo vyšívaní – Catherine oplývala všetkými cnosťami a nadaniami príznačnými pre ideál ženy prvej polovice devätnásteho storočia. Navyše, obišli ju všetky chyby a nepeknosti, ktoré „Boz“ vyčítal ženám vo svojich „črtách“. Zasnúbili sa v roku 1835 a vzali sa 4 apríla 1836 (Charles ako 24 ročný a Catherine ako 20 ročná).  Ich prvé dieťa sa narodilo v januári 1837. Dokopy mali desať detí.

Catherine Hogarth

Na svojom prvom veľkom diele, Kronike klubu Pickwikovcov, začal Charles pracovať už počas svojho zasnúbenia s Catherine. Za autora námetu môžeme do istej miery považovať ilustrátora Roberta Seymoura. Pôvodne išlo o sériu vtipných obrázkov namaľovaných Seymourom a doplnených Dickensovým editoriálom. Kronika vychádzala raz za mesiac od  apríla 1836 do novembra 1837. Bola v zelenom obale a stála jeden šiling. Seymour však spáchal samovraždu po tom, čo vyšli len prvé dve čísla. Seymour trpel depresiou, on aj Dickens boli pod veľkým tlakom a skutočnosť, že Dickens trval na rovnocennej spolupráci ako aj to, že menil pôvodný námet, Seymourovi vonkoncom neprospelo. Po jeho smrti bolo potrebné nájsť nového ilustrátora. Okrem toho, že sa Dickensovi podarilo zvýšiť svoj vplyv pri tvorbe diela, začala sa aj jeho dlhoročná spolupráca a priateľstvo s Hablotom Knight Brownom, ktorý je skôr známy pod prezývkou „Phiz“.

Dickens ešte neskončil so svojím prvým dielom, keď začal písať knihu, ktorá ho preslávila po celom svete. Príhody Olivera Twista napísal ako dvadsaťpäť ročný. Vychádzali od februára 1837 do novembra 1839. Tento román je oproti Kronike klubu Pickwickovcov vyslovene ponurý až temný. Dickens v ňom naplno prejavil odpor a hnus zo sociálnej nespravodlivosti, ktorej ešte prednedávnom sám denno-denne čelil. Príhody Olivera Twista sú učebnicovým príkladom dickensovského sociologického románu. Zaoberá sa v ňom najrôznejšími sociálnymi vrstvami a kategóriami, pričom predpokladal, že samotné spoločenské normy a prostredie, do ktorého sa človek narodí, ovplyvňuje jeho skutky a možnosti výberu. Napr. samotný Oliver Twist, nebyť šťastných náhod, Nancy a pána Brownlova, mal by len dve možnosti: stať sa zlodejom alebo umrieť. Práve vďaka množstvu šťastných náhod a „dobrých“ postáv vo svojich románoch bol Dickens neskôr vnímaný skôr ako idealista, než ako realistický sociológ, a to aj napriek tomu, že nijako neprikrášľoval nič čo sa týkalo zlých a nedostatočných zákonov, neuveriteľnej biedy, kriminality a odvrátenej stránky industrializácie. Je však možné, že vzhľadom na svoj ťažký život nebol po emocionálnej stránke schopný zobraziť realitu hodnoverne a so všetkou nespravodlivosťou až do konca.

Napriek všetkému boli Dickensove prvé dva romány mimoriadne kvalitné a populárne, dosť na to, aby zaplnili kariéru a život jedného nadaného spisovateľa. Dickens však nepoľavil, neustále reagoval na podnety, ktoré ho zaujali, alebo lepšie povedané, nahnevali. Mimoriadne ho popudzovalo zlé zaobchádzanie s deťmi. V roku 1823 začal súdny proces s Williamom Shawom, riaditeľom školy v Bowes, ktorý čelil obvineniu z hrubého zanedbávania svojich študentov, v dôsledku čoho dve deti po vypuknutí neliečenej infekcie prišli o zrak. Vysvitlo, že Shawovi zverenci boli vyhladovaní a bití, pričom nemali nijakú lekársku starostlivosť. Riaditeľ nešetril len na jedle, hygiene a celkovej zdravotnej starostlivosti – podľa svedectiev spávalo päť chlapcov na jednej posteli. Školy v Yorkshire boli preslávené ako „skládky“ nechcených a nelegitímnych detí. Príbuzných týchto úbožiatok lákali heslá ako „žiadne ďalšie poplatky“ a „žiadne prázdniny“. Dickens sa rozhodol, že pri písaní románu Nicholas Nickleby sa bude inšpirovať práve týmito inštitúciami. Vycestoval inkognito do Yorkshire, kde ako potenciálny klient spovedal práve Williama Shawa. Dickens sa pri písaní románu inšpiroval ponurou realitou školy a rovnako aj náhrobkami na cintoríne, ktorý, žiaľ, nebol zrejme oveľa ponurejší. Za náhrobkami videl príbehy nešťastných ľudí. Dickens mal pocit, že ich nepokojné duše mu vsugerujú postavy a zápletky.

Ako som už spomínala, Charlesa Dickensa po celom svete preslávila novela Vianočná koleda. Bola súčasťou rozsiahlej zbierky pätnástich románov a piatich noviel, ktoré tvorili tzv. Vianočné knihy. Samotná Vianočná koleda bola vydaná na Vianoce v roku 1843. Vďaka Vianočným knihám býva Dickens označovaný aj ako „otec Vianoc“ alebo „objaviteľ Vianoc“, nakoľko už staré a zabudnuté vianočné tradície ako aj význam vianočných sviatkov spopularizoval v časoch, keď hrozilo, že pod vplyvom kalvinizmu budú postupom času vymazané ako „pohanské rituály“. Treba dodať, že Vianociam venoval zvláštnu pozornosť aj v niektorých dielach mimo Vianočných kníh.  Každopádne diela z tejto zbierky tvorili dôležitú súčasť repertoáru Dickensovho autorského čítania. Ako prvú v roku 1853 čítal pred publikom Vianočnú koledu, ktorá tiež ukončila sériu jeho verejných vystúpení v roku 1870. Z čítania pred publikom sa stala pracovná náplň, ktorá mu umožňovala ešte viac cestovať po Britských ostrovoch, a niekedy aj ďalej. Vo svojej dobe bol jeden z najscestovanejších autorov v Británii. Čítanie vo vlaku sa stalo jeho veľkým hobby.

V roku 1848 Dickensova sestra Fanny, ktorej zdravotný stav bol dlhodobo zlý, umrela na tuberkulózu. Ešte kým bola chorá, Charles jej a jej manželovi vybavil ubytovanie a svoju sestru chodil navštevovať takmer denne. Možno práve Fannina smrť Charlesa donútila zamyslieť sa nad svojím životom a inšpirovala ho pri tvorbe románu, ktorý má zo všetkých Dickensových diel najviac autobiografických čŕt – David Copperfield. Postavy Micawberovcov boli inšpirované jeho rodičmi. Na románe pracoval v ústraní, svoju pracovňu si vybral tak, aby mal stôl pred veľkým oknom, z ktorého mohol pozorovať more. Celkovo mal veľmi dobrý vzťah k vode. Na muža žijúceho vo viktoriánskom období sa kúpal veľmi často. Hygienické návyky považoval za prevenciu proti chorobám.

Nič však nepomohlo jeho dcére Dore. Z desiatich Dickensových detí sa dospelosti dožilo deväť. Dora Annie Dickens, narodená dňa 16.8.1850 umrela 14.4.1851, krátko potom, čo Charles odišiel z jej izby kvôli prejavu, ktorý mal pre Generálny divadelný fond. Krátko predtým, na konci marca, umrel Charlesov otec a jeho nenávidená mama sa nervovo zrútila. Po týchto utŕžených ranách začal v roku 1852 pracovať na románe Ponurý dom, počas písania ktorého sa vyznačoval nestálosťou, netrpezlivosťou a večnou nespokojnosťou, a to aj napriek tomu, že mal okolo seba množstvo ľudí, ktorí ho mali radi a stáli pri ňom.

Dickens pracoval, a hoci bol stále nervózny, nestratil sociálne cítenie. V 50. rokoch sa rozhodol čítať na verejnosti Vianočnú koledu, aby podporil miestnu dobročinnú inštitúciu. Trval na zníženej cene vstupného pre robotníkov. Verejného čítania sa zúčastnilo takmer 600 ľudí. Charles len zriedkakedy čítal v divadlách. Väčšinou chodil do verejných hál, kultúrnych stredísk či obilných búrz v mestách a v mestečkách po celej Británii, Írsku a Amerike, v ktorej na jednej strane obdivoval demokraciu, no na strane druhej v publikácii Poznámky z Ameriky ostro kritizoval jej nedostatky. Tieto podujatia mali úspech asi ako dnešné koncerty celebrít. Bývali vždy dychtivo očakávané a vypredané. Špeciálne výkony Charlesa Dickensa bývali neuveriteľne dramatické a hypnotizujúce. Občas sa zdalo, akoby bol niektorými svojimi postavami priam posadnutý. S entuziazmom sebe vlastným sa pustil do ďalšieho románu. V rokoch 1855 – 57 vychádzala na svetlo sveta Malá Dorritka, ktorej príbeh bol inšpirovaný najhorším obdobím života Charlesa, keď jeho rodina žila vo väzení pre dlžníkov.

Charles Dickens s rodinou v Gads Hill Place

Teraz ako bohatý a slávny muž si mohol konečne splniť svoj detský sen, o ktorom hovorieval ešte so svojím otcom. Stal sa vlastníkom Gads Hill Place, keď ho v roku 1856 kúpil za 1790 libier. Týmto spôsobom sa vrátil do čias svojho idylického detstva v Chathame, čo muselo byť veľmi príjemné, ale splnenie sna mu neprinieslo také šťastie, o aké by stál. Už dlhodobo bol veľmi nešťastný vo svojom manželstve. Prvé dieťa sa Catherine narodilo cca. deväť mesiacov po svadbe a odvtedy prichádzali ďalšie a ďalšie deti, dokopy desať. To znamená, že Charles a Catherine v podstate nikdy neboli sami a Catherine ako vzorná manželka a matka bola neustále uťahaná a vyčerpaná. Vlastne je zázrak, že ako nositeľka korzetu vo viktoriánskom Anglicku toto všetko prežila. Skutočnosť, že deväť z desiatich detí sa dožilo dospelého veku svedčí o jej materských kvalitách.

Deformácia spôsobená nosením korzetu.

Dosť na tom, neostávala jej sila, a možno ani nemala predpoklady pre to, aby so svojím manželom viedla intelektuálne debaty, na ktorých mu tak záležalo. Predpokladám, že ani pri najlepšej vôli jej neostávalo veľa času na ďalšie vzdelávanie sa. Hoci to neznie veľmi logicky, Charles dával za vinu práve svojej žene, že majú tak veľa detí. Nakoľko ich chcel všetky zabezpečiť, cítil sa pod veľkým tlakom. Dá sa povedať, že Charlesa jeho žena iritovala, ale čo ho mrzelo ešte viac, cítil, že on tiež irituje ju. V roku 1855 sa pod vplyvom frustrácie rozhodol prijať pozvanie svojej starej lásky Marie, teraz už manželky Henryho Wintera. Charles mal veľké očakávania a Maria ho, teraz ako slávneho spisovateľa, ubezpečovala o najvrelejších citoch, ktoré k nemu prechovávala, prechováva a bude prechovávať. Avšak Maria sa už ani zďaleka nepodobala svojej mladíckej zidealizovanej podobe, v ktorej žila v spomienkach zaľúbeného Charlesa. K obnoveniu ich vzťahu nedošlo.

V roku 1856 sa stal Charles spoluautorom divadelnej hry Wilkieho Collinsa (s názvom The Frozen Deep), o 12 rokov mladšieho muža, s ktorým si veľmi dobre rozumeli. Podľa Collinsa manželstvo ako inštitúcia nemôže fungovať. Tento pán žil na striedačku u dvoch dám. Okrem spoluautorstva, dramaturgie a réžie sa Charles Dickens na hre spolupodieľal aj ako herec. Premiéra sa konala v januári 1857 v Dickensovom dome Tavistock House. Ako herečky v hre vystupovali aj Dickensove dcéry, no na augustovú derniéru v Manchestri najal profesionálne herečky.Jedna z nich bola Ellen Ternan. S Collinsovou pomocou Dickens našiel zámienku na ďalšiu spoluprácu s ňou. Čoskoro začali kolovať fámy o vzťahu Ellen a Charlesa. Zlom nastal keď klenotník omylom doručil Catherine náramok, ktorý Charles kúpil Ellen. Catherine odmietla uveriť Dickensovým výhovorkám o tom, že zvykne nadaným herečkám, ktoré hrajú v jeho hrách, zadovážiť pozornosť tohto druhu. Dňa 29.5.1858 podpísala špeciálne vyhlásenie, ktoré pripravil Charles. Krátko na to sa Dickensovci oficiálne rozišli. Catherine ostala žiť v Londýne spolu s najstarším synom Charlesom, zvyšok detí spolu s Georginou (Catherininou sestrou) sa presťahovali k Charlesovi do Gad’s Hill Place. Vzťahu Charlesa a Ellen (vtedy 19 ročnej) už nič nestálo v ceste. Každopádne ostal tajný a to až tak, že George Wharton, ktorého si Ellen vzala šesť rokov po Charlesovej smrti, o ňom údajne nič netušil.

Rok 1863 bol pre Charlesa tragicky rozpačitý. Na jednej strane umrela jeho nenávidená matka, na strane druhej umrel v Kalkate jeho syn Walter. Tú druhú správu sa však dozvedel až na svoje narodeniny v roku 1864. O niečo neskôr mu prišli synove nevyplatené účty. Ešte pred Walterovou smrťou Charles trpel spisovateľským blokom, ktorý sa dva roky snažil márne prekonať. Podarilo sa mu to až v koncom roka 1864, keď vydal prvú časť svojho posledného dokončeného románu Náš spoločný priateľ, ktorý vychádzal každý týždeň.

Práve tento román a rok 1865 bol v Dicensovom živote mimoriadne zlomový. V júni 1865 sa vracal vlakom z Paríža spolu s Ellen a s jej matkou. Sedeli vo vozni prvej triedy. Železničnú trať v blízkosti Stapelhurst opravovali. Varovný signál, červená vlajka, sa nachádzala príliš blízko takmer 13 m dlhého úseku bez koľajníc, ktorý sa nachádzal na moste. Vlak mal príliš dlhú brzdnú dráhu, a tak rušňovodič nedokázal zabrániť pohrome. Vozne v strednej a v zadnej časti vlaku padli cez most do vody rovnako ako aj všetky vozne prvej triedy, okrem jedného jediného vozňa, ktorý nad vodou držali vozne chudobnejších. Práve v ňom sa nachádzal Dickens. Tento vtedy 53 ročný spisovateľ, sa vyškriabal z vozňa cez okno a pomohol svojim spoločníčkam, ktoré sa následne vytratili, aby sa utajil Dickensov vzťah s Ellen. Potom Dickens pomáhal raneným, ako len mohol. Nebolo však v jeho silách urobiť veľa. Keď sa sklonil k jednému pánovi s prasknutou lebkou, aby mu ponúkol brandy, úbožiak len zašepkal „som preč“ a umrel. Pred Charlesovými očami umrela aj žena, celá od krvi, ktorej chcel tiež pomôcť. Dokopy umrelo 10 ľudí a 40 bolo vážne ranených. Svedkovia nešťastia opisovali Dickensa ako s klobúkom plným vody pomáhal, alebo sa aspoň snažil pomôcť, rad radom každému vážne zranenému úbožiakovi, ktorý to potreboval. Jeho maximálna snaha však nedokázala zmierniť hrôzy, ktoré ním hlboko otriasli. Do smrti trpel záchvatmi úzkosti počas cestovania vo vlaku, snažil sa mu vyhnúť vždy, keď sa dalo. Keď sa situácia pri Stapelhurst trochu upokojila, Dickens si uvedomil, že vo vlaku nechal rukopis, jediný, svojho románu Náš spoločný priateľ. Preto sa vrátil do vozňa. Našťastie sa mu podarilo opäť z neho dostať bez ujmy.

Odvtedy Dickens absolvoval len jedno veľké turné po Amerike v roku 1868, a to aj napriek početným radám doktorov a blízkych, ktorí s úzkosťou pozorovali jeho zhoršujúci sa zdravotný stav. Po návrate do Anglicka lekár konštatoval začínajúcu paralýzu ľavej strany tela, ktorú spôsobila ľahšia mŕtvica (dôsledok jeho náročného programu v Amerike). Po návrate domov musel dlhodobo odpočívať. V roku 1870 začal písať svoj posledný román Tajomstvo Edwina Drooda. Vyšlo len 6 častí. Román teda ostal tajomstvom. Dňa 8.6.1870 po celodennom písaní skolaboval o 6-tej večer počas večere so svojou švagrinou Georginou Hogarth. Neprebral sa. Umrel (ako 58 ročný) na druhý deň, dňa 9.6.1870, o 6:10 večer, presne 5 rokov po vlakovom nešťastí. Zanechal po sebe osem detí a majetok v hodnote 93 000 libier, čo by v súčasnosti činilo cca. štyri milióny libier. Charles Dickens si želal byť pochovaný v tichosti niekde v Rochesteri. Nakoniec bol pochovaný vo Westminsterskom opátstve. Hovorí sa však, že jeho duch dodnes máta v Rochesterovskom hrade.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorené službou WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: