ŠEPKÁR V HĽADIŠTI: V dobe chrípky

 

Všetci to poznáme. V rámci relaxu a odpútania sa od vlastných problémov sa rozhodneme ísť do kina na film, ktorý naozaj chceme vidieť. Tešíme sa naň týždne, dni, hodiny… ani sa nenazdáme a sedíme na svojom mieste… konečne! Snažíme sa sústrediť na film, ale nejde to: tam sa kýcha, tam sa kašle, tu sa papkajú smradľavé vecičky… a je po relaxe! Čelo sa nám zvraští, adrenalín stúpa. Pred sto rokmi to bolo inak. Ľudia chodili viac do divadla a nemali pukance, ani nachos… Nebojte sa, aj tak sa vynašli 🙂 

Každý sa teraz bojí chrípkovej epidemie. A jej zúrenie dotklo sa nešetrne i nášho divadla. V predošlom týždni nás pripravila chrípka o „Bielu paňu“, ktorú síce nezasiahla, ale za to nedovolila spievať Brownovi. Odvážila sa dokonca i na „Zdravého nemocného“. Slečnu Klokotskú napadla nemilosrdne preto, že sa toľko vysmievala s Moliérom v „Zdravom nemocnom“ všetkým lekárom. Myslím, že teraz jej ten výsmech nepôjde tak od srdca, ako pri premiéri. Veď nie je teraz s tým žiadna hra.

            I v hľadišti badať nemilosrdný kašeľ a kýchačku. Ľudia sa tomu síce bránia, ako môžu, ale ťažko sa ubrániť. Dámy sa snažia predísť chrípke bonbónami. A na tie sa hnevám. Vlastne na bonbóny, nie, ale na tie vrecúška, čo si v nich dámy nosia bonbóny do divadla. Predstavte si, že sťažoval si mi jedon návštevník divadla, sedel som pri „Hoffmanových poviedkach“ v prízemí na kresle. Po mojom pravom boku mal som dámu, druhá sedela mi po ľavom, tretia za mnou a štvrtá predo mnou. Pri predstavení každá z nich si vytiahla vrecúško s bonbónmi. Každú chvíľu hľadala, kým našla ten prvý. Pri tom šušťali všetky tie vrecúška tak mile, že som v duchu zlorečil všetkým cukrárom, ktorí kedy na svete dorábali bonbóny a ešte viac tým, ktorí ich dávajú do takého šuštivého papiera. Aspoň keby si zadovážili pre divadelné bonbóny dáke nepočuteľné vrecúška. Ale takto som nemal nič z toho, čo sa na javisku spievalo a pod javiskom hralo. Okrem toho som prišiel z divadla tak nervózny domov, že som si musel dať studenú spřchu. Skorej nepôjdem do divadla, kým bude tá chrípka zúriť. V duchu som dával za pravdu tomuto nervóznemu návštevníkovi divadla, ale snažil som sa mu jeho rozčulenia vyhovoriť.

            Ale musím uznať, že „hudba bonbónových vrecúšiek“, hoci sú to veľmi jemné nástroje v ešte jemnejších dámskych ručkách, je v divadle veľmi nepríjemná. Preto mám jedno želanie, aby dámy maly, keď jedia v divadle bonbóny ohľad na nervóznych mužov.

            Veď v našom divadle máme tak ako tak dosť vyrušovania. Ešte sme si primálo navyknuli chodiť v čas do divadla. A keď už i v čas prijídeme, v prestávke sa sídeme vo vestibule so známymi, dáme sa s nimi do rozprávky a zabudneme ísť včas do hľadiska. A opäť a opäť vyrušujeme, keď sa už pri rútime na svoje sedadlá. Neustálym otváraním dvier, pôsobíme prievan, ktorý veľmi škodí našim hercom. A tak sa nám ľahko môže stať; že nielen „Zdravý nemocný“ naozaj ochorie, ale ochoria nám všetci herci a potom veru už ani tú „Španielskú mušku“, ktorá už raz zastupovala „Bielu paňu“, nebudú môcť herci zahrať.

            Už preto si musíme navyknúť chodiť do divadla včas, nielen na začiatok predstavenia, ale i včas si sadnúť na začiatok každého aktu. A na vrecúška pozor!

 

V dobe chrípky. In Šepkár v hľadišti. roč. 1 č. 21, s. 3 – 4.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorené službou WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: